Človek musí ostať človekom… vždy a za každú cenu!

„Ruže… Ruže majú štyritisíc rokov. Takmer, ako ľudia. Prosté sú… .“ Nemôžem si pomôcť, ale zakaždým keď dostanem ruže, alebo už len pri pohľade na ne, si spomeniem na tieto slová. Je to próza, ktorú prednášal môj spolužiak ešte na základnej škole na školskom kole v prednese poézie a prózy. Tuším aj túto súťaž vyhral a postúpil na okresné i krajské kolo. Prečo sa mi tak vryli do pamäti…. Celá trieda sme sa náramne na týchto slovách zabávali i na samotnom spolužiakovi. 🙁 Čo vám poviem, hlúpe detiská prichádzajúce do puberty. Ja som sa doslova musela až hrýzť do vnútorných líc, aby som nahlas nevybuchla smiechom a neviem či som aj nevybuchla a pani učiteľka, prísna slovenčinárka, ma poslala rovno za dvere. Aaaach jaaaaj, s istotou viem, prečo všetci starší ľudia povedia, „mať tvoje roky a môj rozum“. Spolužiak bol nesmierne šikovný, jednotkár, riešil olympiády, vo všetkom bol úspešný… navyše bol veľmi slušný, nosil veľké okuliare, učitelia ho obľubovali…. skrátka vlastnosti, ktoré má žiak nazývaný „bifľoš“….

Koncom minulého roka som vychádzala z úradu na obednú prestávku a vtedy som ho stretla. Myslela som, že ma už nepozná, jednu dobu ma aj nezdravil. Zbadal ma, pozdravil a dokonca, počkal na mňa. Kúsok sme spolu kráčali. Bol veľmi príjemný, no bolo z neho cítiť akési zúfalstvo. Na rovinu mi povedal, že je nešťastný…. nemá prácu….nevie si nič nájsť, nedarí sa mu. Chvíľu pracoval pre súkromníka, no ten nevyplácal. Pýtala som sa ho, či neskúsil iné mestá…. nemôže cestovať ďaleko, musí sa starať o svojich rodičov, sú chorí… Chcel odo mňa pomoc, keďže robím na tom úrade, či o nejakej práci neviem. Samozrejme že som mu nevedela nijakým spôsobom pomôcť, to vie málokto, prakticky nikto… 🙁

Aj keby som neviem ako chcela, aj som chcela, aj by som mu rovno podarovala moju prácu, keby to šlo, keby to bolo také ľahké, lež nie je…. Situácia s prácou na Slovensku je v niektorých regiónoch, ako napríklad u nás na Kysuciach, priam zúfalá. Vysokoškolsky vzdelaní šikovní mladí ľudia, ako napríklad môj bývalý spolužiak, sú bez práce, bez možností, bez ničoho… Cítia sa nepotrební, cítia sa zúfalo… Vysokoškolsky vzdelané kamarátky sú niekedy vďačné aj za prácu predavačky… A každý, kto by na to nemal kašlať, na to kašle… Tých, ktorí by to vedeli ovplyvniť, toto nezaujíma…. bezcharakterní politici a vysokí funkcionári…. škoda reči, zbytočne to tu na módnom blogu rozoberať, veď všetci vieme… a ináč, koniec koncov, načo aj rozoberať, veď vo voľbách sa vždy potvrdí, že Kysučania sú s aktuálnou politikou štátu spokojní…

Asi som sa príliš rozpísala o tom, čo s módou ani nesúvisí… Ja mám „zatiaľ“ 🙁 prácu už piaty rok a som za ňu (bola som za ňu) vďačná. Vďaka zamestnaniu vám napríklad bez jediného problému schvália hypotéku do 24 hodín, ďalej máte istý spoločenský status, uvedomujete si svoju hodnotu!,…..
Ale zas, tu by som zdvihla hore palec, nie je to TO najdôležitejšie, čo človek v živote má. Sú omnoho dôležitejšie veci- hodnoty, ako napríklad zdravie, medziľudské vzťahy,… ale to poznáme asi všetci… Teda nie všetci, mám osobné skúseností, že niektorí ľudia (dokonca ženy) kvôli práci zapredajú svoju ľudskosť, dušu, rodinu a ničia životy iným ľuďom….
K tomuto sa mi hodí jedna veľká a krásna myšlienka z divadelnej hry Tanec nad plačom (Petar Zvon) : „Človek by mal ostať človekom. Vždy. Za každú cenu. Zachovať si svoju tvár…. .“

A touto myšlienkou sa riadim i ja. A som šťastnejšia, vyrovnanejšia, vnútorne najspokojnejšia… po dlhej dobe…. Venujem sa tomu, čo ma baví, čo mi prináša radosť a mám isté plány, ktoré si zatiaľ nechávam pre seba, ako som už na blogu viackrát spomenula. Som neskutočne vďačná tomu hore, že vie, ako má veci zariadiť. A je obrovská pravda, že všetko zlé je na niečo dobré. Každý deň si nájdem v emailovej schránke, v správach na blogu a na Instagrame aspoň 3 zaujímavé ponuky na spoluprácu, nielen čo sa módy týka, ale napríklad aj písania príspevkov na iné portály. Aspoň niekto vie oceniť moje písanie. Ja sa sama neviem ohodnotiť, ako píšem, možno je to strašné, lebo píšem o tom, čo cítim a úplne bez prípravy, no spätnú väzbu od vás a od všetkých subjektov, s ktorými spolupracujem, mám celkom pozitívnu, tak to ma veľmi teší.:-)

A k outfitu, okrem toho že nosím ruže, ktoré som dostala k narodeninám a doslova ma šokovali, nosím aj conversky, roztrhané rifle MEXTON, mikinu VICTORIA´S SECRET, parku ZARA, šedú štýlovú čiapku a kabelku LOUIS VUITTON. A ďakujem Bohu, že mám pri sebe už siedmy rok tak skvelého partnera (síce niekedy aj riadne neposlúcha 🙂 ), ktorý ma vždy šokuje niečím originálnym, že máme práce až nad hlavu (hoci sa všetko môže z minúty na minútu zmeniť! Na toto veľké POZOR!, to si uvedomujeme)…

Škoda, že väčšina ľudí nedokáže veci meniť, zmeniť, ovplyvniť,… no, mali by sme si všetci pomáhať aspoň v rámci možností, vážiť si jeden druhého, byť  vďační a popracovať na zlepšení madziľudských vzťahov….

Pekný víkend všetkým prajem.

DSC_5457

DSC_5460

DSC_5470

DSC_5474

DSC_5482

DSC_5442

DSC_5477

DSC_5487