Keď som sa dala na blogovanie, mala som už zväčšené pery, pretože i to bol môj podnet pri samotnom začiatku s blogerstvom. Priniesť blogovaním niečo iné, odlíšiť sa, ísť s dobou a písať aj o niečom inom, než bolo na blogerskej scéne zvykom. V tom období existovali už roky fungujúce blogy a neustále pribúdali nové a nové, a ja sama som si neverila, že sa uchytím, že obstojím a brala to len ako skúšku na jeden rok, s cieľom po roku blog zrušiť.
Nestalo sa tak, lebo som sa asi uchytila. Asi…Snáď som i zaujala, aspoň niekoho, lebo som tu stále. Aj po takmer 5 rokoch. A dnes s hrdosťou konštatujem, že blogovanie ma nie napĺňa, blogovanie ma živí. A živí oveľa lepšie než napríklad pozícia hovorkyne, ktorú som vykonávala takmer 5 rokov a veľakrát šla s kožou na trh za niekoho, kto si to ani trocha nezaslúžil. Síce aj pri blogerstve idete s kožou na trh, ale sami za seba. A to je rozdiel. Continue reading
