Tento príspevok bude trocha iný. Nie je priamo o móde alebo o outfite, ale ponúka môj pohľad na to,  ako sa rozbehnúť v živote, ako si ísť za svojím snom, ktorý sa môže týkať hocičoho, nielen módy. Chcem písať o obetách, ktoré musí človek podstúpiť, ak chce niečo dosiahnuť,  o tom,  že nič nespadne človeku len tak k nohám, teda aspoň v mojom prípade nie…. Dostávam od vás, čitateľov, množstvo pozitívnych správ a ohlasov, čo si veľmi cením. Rovnako si vážim, keď chcete poradiť, poznať môj názor alebo len vyjadriť ten váš v oblasti módy.

Z týchto všetkých správ ma v poslednom období zaujala jedna, v ktorej mi odo mňa  mladšia slečna (stredoškoláčka) vyjadrila chválu na moju osobu, ako ma sleduje, snaží napodobňovať, obdivuje,  ako som jej vzorom a množstvo pozitívnych pekných slov, ktoré sa samozrejme dobre čítajú… No tiež dodala, že jej rodičia nie sú na tom úplne najlepšie, že ona si nemôže dovoliť kupovať také oblečenie ako ja a dúfa, že sa to raz v budúcnosti zmení a bude ako ja… Z časti sa ma možno táto veta akoby dotkla, možno to tak slečna nemyslela, ako som to pochopila  či vycítila ja, ale prinútilo ma to napísať tento príspevok.

Už v predošlom príspevku som písala o všetkých mojich vyštudovaných školách, ktoré som študovala aj súbežne. Nikdy napríklad nezabudnem, ako som v jeden deň robila dve skúšky na Fakulte masmediálnej komunikácie v Trnave a rýchlo cestovala do Čadce, aby som stihla pred komisiou obhajobu záverečnej práce na Pedagogickej a sociálnej akadémii sv. Márie Goretti.

Ja osobne som sa NIKDY, ale naozaj NIKDY nespoliehala na to, že mi len tak niečo spadne k nohám, NIKDY som nečinne neležala a nerozmýšľala nad lepšou a krajšou budúcnosťou, samozrejme som NIKDY v mladšom veku nemala všetky veci, po ktorých som naozaj túžila a NIKDY som nič nedostala len tak zadarmo. V terajšom čase vďaka spolupráci niekedy dostávam značkové vecičky, čo si nesmierne vážim  a som vďačná majiteľom e-shopov, že hoci pôsobím na  blogerskej scéne len pár mesiacov,  na spoluprácu si vyberú spomedzi  tak extrémne veľkej a dlhoročne pôsobiacej konkurencii práve mňa. 🙂 Keď som chcela pekné oblečenie, musela som si naň zarobiť (teda okrem nevyhnutných vecí, na ktoré mi dávali rodičia a sem-tam niečo navyše).

Počas strednej školy som si zarábala prácou v poľnohospodárstve,  konkrétne napríklad prácou s kukuricou 🙂 (Malženice pri Trnave, Ostrov – Piešťany,….). Priznám sa, v teenagerskom veku som sa strašne moc hanbila, keď nejakí okoloidúci- moji rovesníci v puberte, na nás pri práci vykrikovali „ Robotňačky, robotňačky!”   😀   Z jednej takejto brigády som si vďaka nekvalitnej strave odniesla okrem zárobku aj ťažké  zdravotné problémy, ktoré skončili operáciou a niekoľko násobnou hospitalizáciou v nemocnici.

O pár rokov, keď som si našla lepšie brigády, som aj rodičom  vyčítala, ako ma mohli pustiť na brigádu, za ktorú som dostala obilie, ktoré sa muselo najskôr predať , aby som mala peniaze. 🙂  Rodičia ma do týchto brigád samozrejme nenútili, ale ani mi ich nazakazovali.   😀

Dnes som pochopila, že každá životná skúsenosť  je dobrá, všetko v živote sa ráta….

Bez negatívnych vecí by sme si neuvedomovali skutočnú hodnotu tých pozitívnych…

Okrem poľnohospodárskych prác som napríklad natierala ploty 🙂 , počas VŠ v Trnave som brigádovala na nočných zmenách pri pásovej výrobe (keďže cez deň bola škola) v Sony (kedysi závod na výrobu televízorov). Robila som barmanku a čašníčku, hostesku, promotérku, príležitostne som fotila (napríklad pre regionálne obchody alebo Katalógy pre OC Max). Odrobila som stovky, možno aj tisícky hodín popri škole pre známe agentúry SR na rôznych promo akciách, gala večeroch, automobilových pretekoch, firemných akciách, večierkoch, teambuildingov, farmaceutických akciách, festivaloch (za celý život som sa nikdy nebola na festivale baviť, vždy len pracovne), na autosalónoch, výstavách, pri otváraní butikov, roznášaní promo letákov, rozdávaním cukríkov v maske anjela, na mediálne známych  a iných akciách…. Pracovala som pre známe  značky ako NIVEA, KOFOLA, LOREAL, SEAT, Dr.OG, NOVARTIS, PEUGEOT, COFFE & CO., KIA, MERCEDES,…

Okrem toho som každoročne dostávala na vysokej škole za každý semester prospechové motivačné štipendiá – niekoľko tisíc korún a navyše finančnú odmenu- Cenu dekana za najlepšie spracovanú záverečnú prácu (nehanbím sa to tu prehlásiť, bola som bifľoška a riadna!!! Iný ako červený diplom som nebrala! 🙂 ) . Počas vysokej školy som teda za svoju šikovnosť alebo vďaka svojej šikovnosti mala okrem zarobených peňazí navyše  aj od štátu niekoľko tisíc eur, čo mi veľmi dopomohlo k štartu do života, napríklad pri riešení vlastného bývania…

Má to však aj opačnú stránku, nikdy, nikdy v živote som sa nebola zabávať so svojimi spolužiakmi, nikdy v živote som počas výšky nenavštívila žiaden študentský klub, ani ten najznámejší. Raz som síce bola na majálese, no len hodinu, lebo ráno trebalo vstávať do práce 😛 …. možno to aj troška v kútiku duše ľutujem, možno som prišla o zábavu, neužívala si počas najkrajších študentských rokov, NO!!!

Vždy sa musí človek niečoho zrieknuť, ak chce niečo dosiahnuť.

Zrieknuť sa niečoho, na úkor niečoho…

Alebo si vybrať, akou cestou sa chce uberať.

Byť k sebe tvrdý! Nekompromisný! Pracovať na sebe!

Ešte okrajovo, keďže som sa nikdy nechodila so spolužiakmi baviť, akoby  sa mi to vynahradilo a teraz chodia za mnou moji spolužiaci  z Bratislavy baviť sa ku mne do mesta do nášho baru- už sa na nich teším v januári. 🙂

Dnes neľutujem a ďakujem rodičom, že ma takto vychovali! (I keď som bola na mamu nahnevaná za to, koľko škôl ma nútila študovať, a tiež za tie brigády v poľnohospodárstve.   🙂  )

Vedeli čo robia, dobre mi radili….

Avšak som si aj vedomá, že momentálne je doba ťažká, ťažšia ako bola počas môjho študovania, práce je menej, ako pred pár rokmi. Ale ľuďom, mnohým mladým kočkám sa pracovať nechce, nemajú záujem, chcú zarobiť veľké peniaze čo najjednoduchším spôsobom.  Toto si dovolím tvrdiť, nakoľko priateľ má cocktailový bar s diskotékou a pomáham mu zháňať pracovnú silu a mnohokrát som nad nezáujmom a pasivitou niektorých brigádničiek- študentiek zarmútená, ako ľahko všetko vzdávajú, ako si nevedia vážiť prácu…

Hovoríme, že doba je zlá, ale doba len odzrkadľuje nás. Nás ľudí, akí sme v skutočnosti my všetci!!! Ak tvrdíme, že svet je zlý, zlí sú potom aj ľudia, lebo my tvoríme tento svet.

Ja som so svojím životom spokojná, i keď vždy je čo zlepšovať, vždy sa dá na všetkom popracovať… Robím to, čo som vyštudovala, venujem sa svojej najväčšej záľube, ktorá mi tiež prináša isté benefity- napríklad zarobiť sa dá aj obyčajným zdieľaním na sociálnych sieťach, i keď viem, že je to otravné pre ľudí, preto som sa časom vzdala tejto odmeny na úkor toho, aby sa z môjho blogu nestal spam. 🙂

No a na záver sa prepracujem aj k svojmu outfitu, ktorý pozostáva zo zaujímavých čiernych šiat H&M (kupované vo Viedni, neviem, či sú dostupné aj u nás), čelenky H&M, rukavíc ORSAY, topánok OFFICE SHOES a kožúška (súkromný predaj) . Tento outfit by ma vystihoval predovšetkým v období, keď som doštudovala, skončila s brigádami a nemusela som už nosiť len pohodlné rifle a tenisky a naplno som si vychutnávala šatičky a opätky. No dnes, ako ste si mohli všimnúť na mojich outfitoch, ich nosím zase pomenej. Dávam prednosť  opäť pohodliu – teniskám, jeansom, teplákom… teda nabudúce ďalší z tých mojich obľúbených- pohodlných? ….